Obec Veľký Kýr

V máji 1956 zistil pracovník Archeologického ústavu SAV J. Rajček v Milanovciach (o. Šurany) rímske stavebné zvyšky. Milanovce (prv. Veľký a Malý Kýr) ležia na pravom brehu rieky Nitry asi 50 km severne od rímskej stanice na Leányvári pri Komárne. Nálezisko je na južnom konci obce, tesne po pravej strane cesty Nitra—Komárno. Na najvyššom mieste terénnej vlny, dnes z veľkej časti zastavanej rodinnými domkami a hospodárskymi staviskami, boli na povrchu zistené početné zvyšky rímskeho stavebného mate­riálu (zlomky tehál, malta, kusy pavimenta a pod.).

Na základe rozhodnutia komisie vedeckých pracovníkov AÚ SAV začali sme tu metódou plošného sektorového odkryvu systematický výskum. Po odkrytí ornicovej, 15—25 cm hrubej vrstvy, obsahujúcej množstvo drobných zvyškov stavebného materiálu, narazili sme na viacmenej súvislú, 10—20 cm hrubú deštrukčnú vrstvičku, vytvorenú zlomkami stavebného materiálu. Najprv sme mysleli, že ide o nejakú umelú úroveň. Neskôr po prehĺbení výkopu sa ukázalo, že táto deštrukčná vrstva vznikla pri orbe tým, že pluh zachytával a rozťahoval horný okraj základov stavby, na niektorých miestach prípadne aj zvyšky pavimenta. Po odstránení deštrukčnej vrstvy jasne sa ukázali obrysy základov murovanej stavby. Doteraj­ším výskumom sme zistili základy obdĺžnikovej budovy o rozmeroch 332 21 x 30 m. Stavba je orientovaná svojou dlhšou stranou zhruba v smere S-J (s malou odchýlkou na západ). Nádvorie je obohnané dvoma1 múrmi, vytvárajúcimi vlastný obytný priestor v podobe akejsi obvodovej chodby, členenie priestoru máme v základoch doložené iba na východnej strane. Priečky, oddeľujúce jednotlivé miestnosti, boli pravdepodobne zhotovené z dreva, ako to máme doložené i v menších stavbách na juh od Dunaja, napr. v Poetoviu (J. Klemenc, Ptujski grad v kasni antiki, Ljubljana 1950) a vo Veldidene (A. Woschitzky, Veldidena, Jahreshefte d. Osterr. Arch. Inst. in Wien, XLI-1954, Beiblatt, 29). Nasvedčujú tomu aj početné nálezy uhlíkov (Quercus sp. a Pinus silvestris ■—■ určil E. Krippel, Geologický ústav v Bratislave).

Hĺbka základov sa pohybuje v medziach 90—140 cm od dnešné­ho povrchu. Múry vnútorného obdĺžnika sú zapustené asi o 25 cm hlbšie ako múry vonkajšie. Porovnanie absolútnych hĺbok ukazuje, že základy v južnej časti objektu sú skoro o 1 m hlbšie ako na strane severnej. To zhruba odpovedá dnešnej povrchovej konfigurácii terénu. Hrúbka múrov nie je všade rovnaká. Kolíše od 100—150 cm.

Zvyšky súvislej podlahy — pavimenta ■— boli dosial zistené iba na dvoch miestach (v sektoroch H5-G5, J8) v blízkosti mierne zvýšeného stredného pásma objektu. V ostatných nižšie položených ča­stiach objektu sme úroveň podlahy nezachytili a výskum prebiehal vlastne v samotných základoch budovy.

V  západnej časti objektu, súbežne s dlhšou stenou stavby (vo vzdialenosti 3 m), bol odkrytý 38 m dlhý, 1 m široký múr. štruktúra muriva je podobná ako v základoch vlastnej stavby. Murivo sa však líši menšou kompaktnosťou ako i tým, že obsahuje ešte drobnejší zlomkovitý stavebný materiál. Múr ide do hĺbky 90 cm pod dnešný povrch.

V  sektore K 8 bola zistená časť priečneho múru, spájajúceho spomenutý vonkajší múr s vlastnou stavbou. Nie je vylúčené, že tu bude vchod do budovy.

Na juhovýchodnom rohu obdĺžnikovej stavby sme narazili na deštrukciu základov veže (pravdepodobne štvorcového pôdorysu). Rez deštrukciou ukázal, že základy veže boli položené o 150 cm hlbšie ako základy budovy. Vzájomný stratigrafický a chronologický vzťah bude možné určiť až po postupnom plošnom odkryve tejto časti objektu.

V  sektoroch H 6, CH 6, I 8 ■— v priestore nádvoria — boli kon­štatované menšie zásahy (dm 0,75—1,5 m) s podobnou výplňou, aká je v základoch múrov. Ich pôvod a funkcia nie je zatiaľ jasná.

Nerozriešenou otázkou za súčasného stavu výskumu zostáva negatívnosť, či pozitívnosť základov stavby. Pôvodný názor, že múry predstavujú iba negatívy základov, vyexploatovaných v mi­nulosti za účelom dobývania tvrdého stavebného materiálu, sa po urobení viacerých rezov ukázal problematickým. Pre pôvodnosť základov by mohli svedčiť nasledujúce dôvody:

1)

Hranica medzi múrmi a okolitou sprašou je všade ostro vymedze­ná. Keby základy boli vyexploatovaná, musel by byť pozvoľný prechod.  

2)

Vo výplni základov sa takmer vôbec nevyskytuje černozem alebo spraš. V negatívoch múrov by muselo byť veľké percento černo­zeme.  

3)

Steny základov sú vždy kolmé v podobe U. Keby múry boli vybrané, museli by mať aspoň miestami podobu V.  

4)

Nápadná homogénnosť základov na celej ploche. Také dôsledne jednotné jednorazové vy exploatovanie múrov je veľmi málo pravdepodobné.  

Obr. 331. Rímske stavby na území ČSR a priľahlá časť Panónie. — Édifices romains en Tchécoslovaquie et dans la partie voisine de la Pannonie.

Dnešná značná nekompaktnosť muriva stojí proti názoru o pozitívnosti múrov. Domnievame sa, že murivo predstavuje druh opus incertum. Je z drobného lomového kamenia, zlomkov tehál všetkého druhu, zalievaných menej kvalitnou vápnovou maltou s riečnym štrkom. Takýto spôsob stavby základov nebol u Bimanov síce častý, ale treba brať do úvahy to, že v Milanovciach sme v oblasti, kde prísun páleného tehlového materiálu zo staníc na Dunaji bol pomerne obťažný (splavnosť rieky Nitry v dobe rímskej bola určite značne obmedzená) v oblasti, kde najbližšie kameňolomy sú vzdialené takmer 20 km. Významnú úlohu tu určite hrala i tá okolnosť, že Milanovce ležali pomerne hlboko v barbarskom zázemí. Tým si vysvetľujeme i skutočnosť, že sa tu nestretáme s nijakými zvyškami komfortného zariadenia, príznačného pre limitné stanice. Prehĺbením sektorov na hranicu intaktného sprašového podkladu (v hĺbke 60—80 cm) objavili sme pôdorysy ľahších konštrukcií, zreteľne stratigraficky starších ako murovaná stavba. Sú to jednak pôdorysy značne rozmerných obdĺžnikových stavieb zemných a jednak pôdorysy kolových konštrukcií.

Zo zemnej stavby, javiacej sa na sprašovom podklade dvoma černozemovými pásmi(vonkajší v šírke 70—100 cm, vnútorný v šírke 40—50 cm), bola dosial zachytená necelá západná stena a juhozápadné rohy s časťou južných stien. Vonkajšia konštrukcia je zachytená zisťovacími sondami v dĺžke 85 m (hĺbka 120—150 cm), vnútorná v dĺžke 65 m (hĺbka 100—130 cm). Steny sú takmer kolmé, takže zámena s priekopou ani pri vonkajšej hradbe neprichádza do úvahy. Porovnanie absolútnych hodnôt hĺbok dáva rovnaký obraz ako pri hĺbkach základov murovanej stavby — zahlbenie v podstate sleduje mierne zníženie terénu na južnej i severnej strane objektu. Orientácia je až na nepatrnú odchýlku totožná s murovanou budovou. Vonkajší múr na západnej strane kryje sa po celej dĺžke s pôdorysom vonkajšieho zemného objektu. Vo vnútornej zemnej stavbe máme doloženú priečku, na východnom konci oblúkovité ohnutú. Zahĺbenie priečky je o 50 cm plytšie ako pri obvodových stenách. Výplň základov zemných stavieb tvorí černozem (v strede tmavší pás). Sporadicky sa v nej vyskytujú kúsky stavebného rímského materiálu (malta, zlomky tehál — i vo vzdialenosti 20 m do murovanej stavby, v hĺbke 1 m!) a neobyčajne hojné sú zlomky kostí domácich zvierat. Našlo sa v nej i niekoľko atypických drobných črepov na kruhu točenej rímskoprovinciálnej keramiky.

Konštrukciu stavby bude možné stanoviť až po detailnejšom výskume. Na základe veľkej rozlohy je však jasné, že to mohla byť iba kombinácia kolov, trámov a zeminy.
V pôdoryse bolo ďalej zistených päť kolových štvoruholníkových objektov. Tri kolové stavby sú v priestore murovanej budovy, ďalšie dve mimo nej. Kolový objekt južne od základov murovanej budovy sa reže jednak s pôdorysom zemnej stavby a jednak s iným kolovým objektom. Sú tu teda dve fázy kolových stavieb.

Obr. 332. Milanovce (o. Šurany). Rímska stanica, výskum 1956. — Édifice romain. La fouille systématique de 1956.

Pozoruhodná, a možno nie celkom náhodná, je orientácia kolových objektov. Je rovnaká ako u oboch predchádzajúcich typov stavieb z doby rímskej. Najväčší kolový objekt má rozmery 8 x 7 m, najmenší asi 6 x 6 m. Priemer kolových jám je zväčša od 20 do 30cm, zapustenie jám je oproti ostatným objektom plytšie o 40—50 cm. Obsah vybraných kolových jám neposkytuje zatiaľ možnosť spoľahlivého časového zaradenia. V dvoch jamkách sa našlo po jednom čriepku rímskoprovinciálnej keramiky. Vo výplni viacerých kolových jám sa vyskytli kúsky malty a drobučké úlomky tehly. Uvedené kultúrne zvyšky mohli sa sem dostať z vyšších vrstiev dierami krtíc, sysľov a myší.

Pokiaľ ide o datovanie zemných konštrukcií a kolových objektov, nemôžeme za súčasného stavu výskumu robiť presnejšie závery. Rozsiahle zemné konštrukcie patria nesporne do doby rímskej. Vychádzajúc zo skutočnosti, že pre stavbu múru na západnej strane bol využitý výkop zemnej stavby, predpokladáme, že tu ide o provizórne konštrukcie, ktoré tesne predchádzali murovanej stavbe. Aký je pomer zemných stavieb a kolových objektov, nemožno zatiaľ určiť. Nie je vylúčené, že časť kolových jám patrí pravekým objektom.

V sektoroch K 11, L 11 bol v pôdoryse zistený obdĺžnikový zahĺbený objekt. Dosial nebol odkrytý.

Hromady polámaných kostí (i opálených) domácich zvierat, zistené v dvoch jamách s piesčitou výplňou v južnej časti tesne vedľa múra, predstavujú s najväčšou pravdepodobnosťou odpadové jamy. Črepové nálezy umožňujú ich datovať do neskoršej doby rímskej.

Vo viacerých sektoroch sa sporadicky vyskytli praveké nálezy: neolitické, eneolitické a črepy z doby bronzovej. Nad deštrukciou veže v sektore H 11 bolo množstvo slovanskej sídliskovej keramiky z IX. stor.

V juhovýchodnej časti skúmanej plochy bolo zistených 20 okrajových hrobov belobrdského pohrebiska z X. a XI. stor.
Drobných nálezov z doby rímskej priniesol doterajší výskum veľmi málo. Príčinu tejto skutočnosti vidíme jednak v tom, že náš výskum prebiehal zväčša pod úrovňou podlahy v základoch stavby a jednak v krátkom trvaní rímskeho osídlenia. Z nálezov, dôležitých pre datovanie stavby, sú to zlomky keramického materiálu a kolkované tehly.

Z rímskoprovinciálnej keramiky uvádzame zlomok džbánu s výlevkou, s uchom pozdĺžne dvojnásobne pre žliabkovaným, zo šedo sivého, tvrdo vypáleného materiálu, a ucho zo džbánu so žltozelenou glazúrou. Keramika tohto druhu vyskytuje sa v Panónii v neskorej dobe rímskej v 2. polovici IV. stor., prípadne na začiatku V. stor. Do tohto obdobia možno datovať i črepy s vleštenou výzdobou. Keramika s vleštenou výzdobou býva niekedy považovaná za tzv. hunsko-germánsky tovar. Vyskytuje sa však i na neskororímskych staniciach, napr. na burgu v Leányfalu a v Oberleiserbergu (A. Alföldi, Leletek á htm korszakból es ethnikai szétválasztásuk — Funde aus der Hunnenzeit und ihre ethnische Sonderung, Arch. Hungarica IX, Budapest 1932, 42, 51 a n. tab. XXIX—XXXI). Niekedy bývajú tieto črepy považované za dôkaz osídlenia stavby v V. stor. po odchode Rimanov {E. B. Thomas, Die römerzeitliche Villa von Tác-Fővenypuszta, Acta arch. 6, Budapest 1955, 123; B. Svoboda, Rímsky tábor na Leányvára (obec Iža). Výskum 1955 až 1956. Referáty o pracovních výsledcích československých archeologú za rok 1956, část I, 97, 98). Drobné, ojedinele nájdené črepy germánskej sídliskovej keramiky patria do II., prípadne do III. stor.
Rozhodujúci význam pre datovanie stavby majú kolkované tehly. V Milanovciach sú dosiaľ zastúpené zlomky tehál légie I. Pomocnej, kolok légie X. a väčšie množstvo kolkov légie XIV. Pre datovanie našej stavby je však najdôležitejší nález časti kolku so značkou ... CIN ... a zlomok s koncovkou ... B. Spojenie ... CIN ... môže byť v kolkoch panónskych tehál iba v dvoch menách: Ursicinus magister alebo Lupicinus tribunus. Kolky oboch patria do obdobia vlády cisára Valentiniána I. (364—375). Koncovka ...B môže sa na tehlách v panónskej oblasti vyskytovať opät v dvoch prípadoch: v miestnom názve Quadriburgium (QVADRIB) a v označení tribunus (TRB). Tehly s kolkom Quadriburgium vyskytujú sa už v období dominátu, kým tehly s kolkami tribúnov (LVPICINO TRB, LV- PICINI TRB, CARIS TRB, TERENTIANVS TRB) sú vyrábané v Panónii až za Valentiniána I. (J. Szilágyi, Inscriptiones tegulairum Pannonicarum, Diss. Pannon. Ser. 2. No 1, 1933, 94 a n.; tenie, Az I. Yalentinianus alatt késziill bélyeges téglák eloszlása a Duna balpartján <— Die Verteilung der Ziegelstempel aus der Zeit Yalentinianus aus den Festungen am linken Ufer der Donau, AÉ ser. III, vol. II, 1941, 60—61). Zlomky oboch kolkov môžu byť iba z tehál označených menom Lupicina tribúna a sú nepochybným dôkazom stavebnej činnosti valentiniánskeho obdobia v 3. štvrtine IV. storočia. Presnejšie časové zaradenie kolkov našich légií, I. Pomocnej, X. a XIV., je obťažné a problematické. Výskyt tehál I. Pomocnej légie (LEG I AD) — prichádza v našej oblasti do úvahy v dobé jej pobytu v Brigétiu (od r. 117/118 do konca doby rímskej). Prímenie I. légie Adiutrix býva vždy označené aspoň písmenom A. Podlá J. Szilágyiho (1. c., 12—13) majú staršie kolky (z I. storočia) dlhšiu skratku ADI, kým neskôr zostáva iba skratka AD a za najmladšie býva považované označenie A. V Milanovciach je zatiaľ zastúpená forma AD, ktorá je častá hlavne v II. stor. Keďže však poznáme i prípady, kde tehly z III. a IV. stor. majú všetky príznaky kolkov starších, nemôžeme sa o tento fakt bližšie oprieť (J. Szilágyi, 1. c., 12—13).

Tehly X. légie, zastúpené v Milanovciach jediným zlomkom (LEG X G), našli sa na našom území v stavbách z II. stor. (Mušov, Stupava, Devín).
Najpočetnejšie sa v Milanovciach vyskytujú zlomky kolkovaných tehál XIV. légie (LEG XIIII G), garnizonóvanej od r. 113 až do konca rímskeho panstva na strednom Dunaji v Carnunte. Doteraz sa u nás vyskytli 3 druhy označenia XIV. légie: LEG XIIII G, LEG XIIII G M, LEG XIIII G MV. I keď časové zaradenie tehál XIV. légie podľa štýlu písma a podľa použitého prímenia légie (výjmuc pomenovanie Antoniniana) treba vo všeobecnosti pokladať za problematické, považujeme to v našom prípade za opodstatnené a v kolkoch XIV. légie s prímením Martia Victrix, urobených krásnou kapitálou, vidíme jasné svedectvo pre II. stor. Pre takéto datovanie prihovára sa už aj samotný výskyt tehál XIV. légie v oblasti dolného Ponitria. Prísun tehál tejto légie z Carnunta, alebo jej priamu účasť na výstavbe staníc v našej oblasti, môžeme totiž s určitosťou predpokladať iba v II. storočí (hlavne za markomanských vojen), keď celé juhozápadné Slovensko patrilo do sféry pôsobnosti Panónie superior. Carnuntum, z ktorého boli riadené osudy Panónie superior, bolo na vrchole svojho rozmachu vojenského i hospodárskeho práve v II. stor., a tak je dobre možné, že vtedy dodávalo svoje výrobky i do odlahlejších oblastí. Podlá zprávy Ammiana Mar celina bolo Carnuntum, kedysi mocné mesto, pri príchode cisára Yalentiniána r. 374 už spustošené a opustené (Ammianus Marcelinus, Rerum Gestarum libri, XXX. 5, 1'—2). Priamu účasť niektorej vexillácie légie XIV. pri výstavbe v Milanovciach alebo možnosť dovozu stavebného materiálu z Carnunta nepokladáme preto za Valentiniána za pravdepodobnú; už aj z toho dôvodu, že asi od r. 215 muselo administratívne patriť dolné Ponitrie, ako oblasť priľahlá k Brigétiu, k Panónii inferior. Ak uznáme opodstatnenosť a správnosť uvedených dôvodov, vynorí sa nám však potreba vysvetlenia spoločného výskytu stavebných zvyškov z II. a IV. storočia.
Murovaná stavba v Milanovciach podľa doterajších zistení nevykazuje prestavbu. Múr na západnej strane objektu predstavuje buď torzo začatej, ale pre nedostatok materiálu, prípadne času, neuskutočnenej väčšej stavby, alebo časť nedokončenej ochrannej hradby. V oboch prípadoch zhruba rovnakého veku ako vlastná stavba. Používanie drobného lomového kameňa a zlomkov stavebného materiálu na budovanie základov prezrádza neskororímsku stavebnú techniku. Nálezy kolkovaných tehál z valentiniánskeho obdobia i výlučný výskyt neskororímskej keramiky nás priamo núti datovať stavbu do 2. pol. IV. stor. Za takéto datovanie sa prihovára aj samotné umiestnenie stavby v teréne. Stanica nebola totiž postavená na výhodnom svahu západne od nášho objektu, ako by sme pri prvom pohľade na terén logicky predpokladali, ale pod ním. Pri voľbe miesta nebral sa tedy zreteľ na maximálnu prehľadnosť terénu (ako to predpokladáme v období ofenzívneho rozmachu v II. stor.), ale sa prihliadalo predovšetkým na možnosti obrany. V IV. storočí, keď tlak barbarov bol čím ďalej tým naliehavejší, ani to ináč nemohlo byť. Umiestnenie našej stanice podmienkam defenzie jedinečne vyhovovalo. Konfigurácia terénu naznačuje, že nálezisko bolo v minulosti obtekané ramenom rieky Nitry. Nápadné je aj hlboké zapustenie základov našej stanice. Treba predpokladať, že tu stála masívna pevnosť, schopná odolávať v IV. stor. množiacim sa útokom barbarov.

Oporu pre datovanie stanice v Milanovciach do IV. stor. nachádzame aj u Ammiana Marcellina (Rerum gestarum libri, XXIX. 6, 2), ktorý uvádza, že cisár Valentinián I. (364—375) nariadil za Dunajom v zemi Kvádov („ ... trans flmnen Histrum in ipsis Quad rum terris ... ") stavať tzv. praesidiaria castra.

Predpokladáme, že stavba v Milanovciach mala predovšetkým funkciu vojenskú. Hrala však nesporne určitú úlohu i v pozdnerlmskom obchodnom styku.

Nevysvetlená zostala otázka masového výskytu tehál XIV. légie, hlásiacich sa do II. stor. Domnievame sa, že sú tu v druhotnom použití a že pochádzajú zo staršej rímskej stavby, ktorá stala niekde v okolí za markomanských vojen v II. stor. Po Commodovom mieri, podlá ktorého Rimania vyprázdnili územie, ležiace viac ako 38 štádií (7,3 km) severne od Dunaja, bola stanica opustená a zničená (Cassius Dio, LXXI, 15). Keď v IV. stor. za Valentiniána I. opätovne došlo k stavebnej činnosti na tomto území, zrúcaniny starej stavby boli vítaným prameňom pre získanie tvrdého materiálu zo základov, najmä vtedy, keď iného materiálu nebolo dostatok naporúdzi a keď s výstavbou bolo treba sa ponáhľať. Dokiaľ však nenájdeme miesto predpokladanej stanice, zostáva vyše uvedené vysvetlenie iba logickou hypotéku.

Objav neskororímskej stavby v Milanovciach, ako i preukázaný predpoklad výskytu stavby z II. stor. v tejto oblasti, vrhá nové svetlo aj na lokalizáciu obchodnej cesty, vedúcej z Brigétia a Kelemantie na sever. Je pravdepodobné, že táto cesta šla od Nových Zámkov po pravom brehu rieky Nitry, a nie Požitavím, ako sa dosiaľ predpokladalo.

Výskum v Milanovciach bude dokončený roku 1957.*)

T. Kolník, Nitra, AÚ

*) Výskumom v r. 1957 sme zistili, že v Milanovciach sú negatívne základy, dalej že deštrukcia na juhovýchodnom rohu stavby nepredstavuje zvyšky veže, ako i to, že „múr" na západnej strane je iba deštrukčnou vrstvou a teda nepatrí ku pôdorysu vlastnej murovanej stavby.
T. Kölnik: Fouilles de la station romaine de Milanovce (Milanovtsè) en 1956. La commune de Milanovce est située environ 50 km au nord de Leányvár, sur la 331 rivière de Nitra. Les fouilles de 1956 y ont dégagé les restes de constructions et fondations d'un édifice rectangulaire (21 m sur 30 m), divisé originellement par des cloisons probablement de bois. Parallèle à la paroi longue de cet édifice, à une digtance de 3 m, a été dégagé un autre mur, 38 m long et 1 m large. Dans l'angle sudoriental de l'édifice rectangulaire ont été découvertes les fondations détruites d'une tour à plan probablement carré. L'auteur traite encore d'autres détails de construction découvertes, le caractère de leurs fondations et d'autres plans de constructions à fosses et à pieux. La plus grande construction à pieux a des dimensions de 8 m sur 7, la plus petite de 6 m sur 6. Il est cependant impossible d'exprimer détaillement le rapport entre toutes ces constructions. Par endroits ont été même dégagés des tessons préhistoriques. Audessus de la tour détruite ont été trouvés des tessons de céramique slave d'un caractère d'habitat, dans la partie SO de la superfice fouillée était une nécropole des Xme-XIme siècles (20 sépultures). Parmi les trouvailles de l'époque romaine l'auteur présente, entre autres, un fragment d'un cruchon, tessons à décor lissé et briques à empreintes (légions I, X, XIV, cf. pour les détails le texte slovaque). L'auteur suppose qu'il y eut une construction massive, susceptible de résister, au IVme siècle, aux assauts barbares qui devinrent plus nombreux à cette époque. Sans explication veste la question des trouvailles de briques de la XIVme légion, qui se datent du IIme siècle; l'auteur considère comme posible le fait que ces briques purent être sécondairemeut réutilisées ayant appartenu à une construction romaine plus ancienne quelque part aux alentours. Les fouilles seront terminées en 1957.